Bol to zvláštny čas. Mohol tu ešte byť. Ale už je niekde inde… Verím, že tam, kde bolesť a utrpenie nemajú svoje miesto.
Jeden mladý muž. Jeden príbeh. Neviem, či dopísaný… Včera mal pohreb. Bol som pri tom. Túžil som im hovoriť nie o smútku, ale o nádeji. O tej, ktorá vracia život späť, aj keď už nie ten jeho. Na úvod mu hrala pieseň od Tublatanky… O mame, o láske, o slzách. Čo vedie mladého človeka k tomu, aby prestal mať chuť tu byť? Prečo? Ešte tu mohol byť, ešte mohol vidieť svoju manželku, deti, ešte mohol… Ale včerajšok ukončil jeho cestu. Je to koniec?
Poobede hneď po tom pohrebe mladého Ľubomíra, ktorý ukončil svoj život v drogách sme mali pastoračné centrum pre deti a pre mladých. Hrali sme hokejbal a ping pong, dievčence trénovali vybíjanú, bolo nás tam vyše tridsať. Vyše tridsať detí a mladých s ich snami a túžbami. Potom sme hrali basketbal so staršími chlapcami, na konci pastoračného centra i basketbalu sme sa modlili. Spoločne sme sa učili rásť, vidieť v sebe to dobré a nestrácať nádej, ale práve naopak učiť sa byť jej nositeľmi. A ešte potom celom sme mali foosbalový turnaj. Tiež mnoho mladých. Bolo nás tam cez dvadsať. Prišli na ligu alebo si zahrať do hudobky. Spoločne. Rôzni, ale predsa stále rovnako vzácni. Mladí… Na úvod som zapálil sviečku a krátko sme sa modlili za neho, za toho mladého muža, ktorý už toľké roky strácal seba, strácal nádej, aby našiel pokoj a aby oni našli cestu. Tú pre každého z nich…
Verím v nádej a v dobro, ktoré sú v nich. V každom a každej. Verím, že dobrý Boh s nimi sníva svoj sen. Sen o ich krásnom a šťastnom živote.