Zvláštna udalosť sa dnes stala v našom pastoračnom centre po detskej svätej omši. Bolo tu jedno vianočné vystúpenie. Koledníci. Nie však úplne obyčajní. Boli všetci mentálne alebo fyzicky postihnutí…
Bol to výnimočný zážitok. Počuť ich spievať, hrať a úprimne sa smiať. My, zdraví sme sa zrazu cítili takí chorí… Toľká bolesť a je prežiarená toľkou a ešte väčšou radosťou. Ako je to možné? A my, čo s tým spravíme? Najsilnejším boli pre mňa slová rómskeho dievčaťa bez jednej nohy na vozíku, ktoré sa modlilo… „Ďakujem Ti, že nie som úplne v poriadku. Chcela by som byť, ale nie som. Ty ma máš, Pane Ježišu však stále veľmi rád.“ Chcelo sa mi plakať. A potom, keď chodili a vinšovali… A na konci ešte aj predávali svoje CD. Nezostal ani jeden kus. Aké krásne je dobro!
Na konci som sa rozprával s ich vedúcim. Jeho úprimné oči žiarili láskou a nehou ku jeho postihnutým deťom. „Keď som tam nastúpil ako sedemnásťročný, smiali sa mi, že idem robiť ku retardom a kryplom. Dnes je to už dvadsaťdva rokov, čo tam robím. Som rád, že im môžem pomôcť ukázať, že nie sú zbytoční, že môžu byť užitoční i šťastní.“
Toto nebol sen, toto bola skutočnosť. Ďakujem za nich.