Zastavil sa pred krátkym časom. „Mám chvíľu čas, tak som zbehol sem na spoveď.“ Predtým sme sa rozprávali. O rodine. O otcovi. O mamine. O jej priateľovi. O jeho sestre. O jeho talente, ktorý má. Herecký, spevácky, umelecký. V duchu som sa ale pýtal, prečo musí tam byť toľká bolesť. Toľké hádky a spory. Neporozumenie. Prečo? Robí nás to lepšími, či krajšími alebo šťastnejšími? Neviem, ale skôr si myslím, že asi nie… Že skutočne šťastným robí človeka to, že je milovaný a môže milovať. A tak som sa aj pýtal, či to aj on dokáže. Tento mladý muž z rodiny, ktorá je rozpadnutá, kde sú hádky a neporozumenie…
Včera sa zastavil zasa. Bral mikulášske oblečenie: „Idem robiť Mikuláša svojmu dedkovi.“ Radosť a úsmev na tvári svedčili o nádeji. O tej, ktorá je silnejšia ako akékoľvek zúfalstvo, strach, či sklamanie… O nádeji, ktorá sa mení na lásku voči ľuďom okolo nás…
Ak ich prijímame s úctou a láskou, začnú v ňu veriť. Začnú túžiť byť dobrými.
Verím mladým.